Projekt Homeless not hopeless založila Ester Tomajková, studentka 6. ročníku LF v Košicích, před dvěma lety. Jeho prostřednictvím pomáhají slovenští medici sociálně znevýhodněným v zařízení pro lidi bez domova. Jaká je komunikace s osobami na okraji společnosti a co vše jim může medik nabídnout? Přinášíme rozhovor s vášnivou cestovatelkou, pekařkou a především inspirativní mladou ženou se zájmem o etiku v medicíně, Ester Tomajkovou. Přejeme příjemné čtení.
Jak vznikl nápad založit projekt Homeless not Hopeless?
Už vyše roka pred spustením projektu som hľadala možnosti, ako pomôcť ľuďom bez domova, pretože je pre nich veľmi problematické získať ošetrenie a v určitých prípadoch nemajú nárok na starostlivosť o chronické ochorenia. Keď sme získali grant na ošetrovacie pomôcky a vyriešili právne otázky, mohli sme začať zháňať ochotných medikov, ktorí by chceli pomôcť. 19.6.2020 sme tak uskutočnili prvý výjazd.
Kam za lidmi bez domova vyrážíte?
Najčastejšie navštevujeme zariadenie Oáza v dedinke blízko Košíc. Navštívili sme aj iné útulky, avšak najväčšiu zdravotnú pomoc potrebujú ľudia práve tam. Aktuálne by sme chceli začať chodiť aj do ulíc, kde by za nami mohol prísť ktokoľvek, kto má zdravotné ťažkosti.
Jak takový váš výjezd vypadá? Co vše uživatelům zařízení nabízíte?
Ponúkame predovšetkým ošetrovanie rán, či už chronických (amputačné rany, omrzliny, dekubity) alebo akútnych. Snažíme sa klientom preventívne merať tlak a cukor približne každé 2 týždne, robili sme aj screeningové testovanie počas prepuknutia COVID-19. V prípade akútnych infekcií poskytneme pacientom základnú liečbu a pošleme ich do nemocnice. Súčasťou výjazdu je vždy aj lekár, a tak ak majú pacienti vážnejší problém, konzultujeme to s ním. Okrem toho robíme osvetu o hygiene a jej vplyve na zdravie, o očkovaní, o vysokom krvnom tlaku a ďalších témach a klienti sa s nami môžu poradiť o všetkom, čo im leží na srdci. Ďalej poskytujeme dezinfekciu na ruky, v zimnom období potom rôzne liečivé čaje, napríklad urologický alebo prieduškový. Na Vianoce sme potom každému klientovi v útulku pripravili vianočný darček s domácim pečivom, ktoré doma upiekli medici, hygienickými potrebami, vitamínmi a množstvom nových ponožiek. Podarilo sa nám zohnať sponzorov, ktorí nás štedro materiálne podporili v tomto vianočnom prekvapení. Najnovšie sa venujeme aj screeningu hepatitídy C a spolupracujeme s klinikami, ktoré pozitívne testovaným so záujmom o liečbu pomôžu.
Jaké výhody vám spolupráce s Oázou dává? Cítíte se při poskytování vašich služeb bezpečně?
Ja osobne a aj moji kolegovia máme len pozitívne skúsenosti. Nikdy sa nám nestalo, že by sme boli fyzicky napadnutí, dokonca ani slovne. My poskytujeme starostlivosť na báze dobrovoľnosti. Dávame klientom príležitosť, ale nikoho nenútime. Každý, kto príde za nami, má istý problém: či už fyzický, alebo duševný, a tak s ním aj komunikujeme. To vedie k vzniku dôvery a vzájomného rešpektu, preto sme sa stále cítili bezpečne. Tento projekt má isto výhody aj pre medikov: učíme sa správne komunikovať s pacientmi, čo nie je jednoduché, a predovšetkým ak sú pacienti odsúvaní na okraj spoločnosti. Okrem toho sme sa naučili množstvo praktických vecí, o ktorých sme predtým len čítali v knihách.
Jak staří medici se projektu účastní? Musí mít už asi nějaké zkušenosti a praktické dovednosti, ošetřovatelskou praxi…
Do projektu a na výjazd sa môže zapojiť každý medik, bez ohľadu na ročník štúdia, avšak podľa ročníka dostane prácu. Najnižšie ročníky majú na starosti stanovište s meraním tlaku a glykémie. Starší medici, ktorí už majú základy klinickej praxe zvládnuté, sa venujú potom ošetrovaniu rán, anamnéze a fyzikálnemu vyšetreniu spolu s lekárom.
Jak velký je váš tým?
Náš tím má okolo 30 medikov, z nich je najaktívnejší asi 10, ktorí chodia na najviac výjazdov. Počet medikov v akcii sa však mení, približne medzi 3 až 15. Počas vypuknutia ochorenia v útulku sme sa napríklad snažili znížiť počet ľudí z našich radov na minimum.
Kolika lidem se v zařízení věnujete a jací uživatelé takového zařízení vlastně jsou? Vídají vás rádi nebo nechtějí s kýmkoliv cizím nijak interagovat?
Venujeme sa približne 100 ľuďom, avšak prísť môže ktokoľvek. Približne počas jednej návštevy ošetríme okolo 50-60 ľudí, závisí, koľko z nich je prítomných akurát v zariadení (niektorí môžu byť v práci, v obchode,…). Vzhľadom na to, že tam chodíme už skoro 2 roky, poznáme sa po mene, je medzi nami dôvera a tamojší ľudia vedia, že urobíme maximum preto, aby sme im pomohli. Začiatky však neboli najjednoduchšie, boli sme pre nich cudzí. Od začiatku sa však snažíme riešiť problémy v súkromí, čím sa klienti viac otvorili. Teraz, aj keď príde nový klient do zariadenia, od ostatných už vie, čo robíme, a príde za nami sám. Stále sa však snažíme čo najviac užívateľov ísť pozdraviť, opýtať sa, ako sa im darí a či niečo nepotrebujú. To aby vedeli, že sme tu pre nich.
S jakými zdravotními obtížemi se nejčastěji u lidí bez domova setkáváte?
Úplne najčastejšie ide o hypertenziu vo všetkých stupňoch, ďalej respiračné ochorenia (CHOCHP, astma, zápaly horných aj dolných dýchacích ciest) a infekcie močových ciest. Potom je to diabetes mellitus a rôzne gastrointestinálne ochorenia. Čo práve pacientov trápi a sužuje závisí aj od ročného obdobia. Okrem toho stále bývajú prítomné poranenia a lézie na koži (akútne, chronické, uštipnutia hmyzom,…), stretávame sa však aj s rôznymi psychiatrickými stavmi.
Není to občas nepříjemná či smutná práce?
Áno, je to častokrát aj smutné, hlavne keď sa dozviete ich životné príbehy. V mnohých prípadoch nie sú založené na alkohole a drogách, ako si to myslí spoločnosť.
Je něco, co Tě za dobu fungování projektu překvapilo? Např. odlišná očekávání od reality, svržení předsudků, první návštěva… Něco takového?
Pre každého je prvá návšteva prekvapením. Mnoho ľudí má predsudky, že bezdomovci sú hlúpi, špinaví, opití alebo nadrogovaní ľudia, ktorí len kradnú. Až rozhovormi s nimi zistíme, aký ťažký život môže byť a ako sa niektorí z nich snažia dostať z tejto životnej situácie.
Nehovorím, že všetko je ružové, to nie. My sa len snažíme dať tým ľuďom príležitosť a ako sa rozhodnú, je na nich.
Aj svojim spolužiakom a kolegom v nemocnci rozprávame o problematike bezdomovectva, aby v prípade, že budú mať pacienta bez strechy nad hlavou, vedeli sa k nemu slušne správať a pochopiť aj jeho správanie lepšie.
Podělíš se prosím o nějakou zajímavou, silnou nebo úsměvnou vzpomínku či zkušenost, kterou jsi Ty na vašich výjezdech zažila? Může jich být klidně více.
Nuž, takýchto situácii je veľa. Avšak medzi najsilnejšie vyberám tie spomienky, keď sme sa dozvedeli z nemocnice, že následkom COVID-u zomrelo niekoľko našich „pacientov“.
Ďalej je veľmi milé a niekedy až zarážajúce, že človek, čo nemá skoro nič, je ochotný sa podeliť. Raz som ošetrovala jedného pána a dala som mu mastičku. On sa veľmi pekne poďakoval a prišiel za chvíľu s keksíkom pre mňa, že je veľmi vďačný za starostlivosť.
Niekedy sa stane, že pacienti prídu z ošetrenia v nemocnici a donesú nám správu a prosí nás, aby sme im to vysvetlili. Raz tak prišiel jeden veľmi milý pán a v podstate v správe sa písalo, že by mal podstúpiť vysokú amputáciu oboch nôh. Nebolo jednoduché mu to povedať.
Co pro Tebe Homeless not Hopeless znamená a kde svůj projekt vidíš za 5 let?
Vzhľadom na to, že som HnH založila, je to ako také bábätko. Pevne verím, že sa našli ľudia, ktorých tento projekt chytil za srdce a že sa ho ujmú aj z organizačnej stránky. Takže verím a dúfam, že za 5 rokov bude projekt stále aktívny, že sa nám podarí zohnať lepšie prístrojové vybavenie ale hlavne, že ľudia (nielen) v zdravotníctve už nebudú odsudzovať ľudí len na základe ich zlej sociálnej situácie.
Snad se Tvá slova naplní, Ester. Přeji projektu Homeless not Hopeless, aby vzkvétal a nadále činil dobro, a Tobě mnoho štěstí u státnic i do začátků praxe mladé lékařky. Děkuji za Tvůj čas.
